Deň blbec, alebo ponáhľajúci sa predavač

Autor: Marta Novotná | 17.7.2014 o 12:00 | Karma článku: 8,64 | Prečítané:  1040x

Mali sme akýsi smolný deň. Okrem toho, že naša mamička sa už  v nemocnici mala trošku lepšie, tak nič sa nám nedarilo. Obchody, ktoré boli predtým vždy otvorené, boli zatvorené, mnohé potrebné veci na našu dostavbu chaty nemali, na križovatke mladý motorkár takmer vrazil do nášho auta ... Jednoducho bol to deň blbec. To sme ešte netušili, čo nás ešte v tento podvečer čaká.

Keďže sa stav našej mamičky po mozgovej príhode zlepšil a mali ju prepustiť z nemocnice, tak sme sa rozhodli, že jej pripravíme peknú izbičku v našej obnovenej chate. Priviesť ju k nám do bytovky, na tretie poschodie, kde nie je výťah, to sme nechceli. Predsa len ešte nebola v takom stave, že by vládala šľapať tak vysoko. 

Po návštevách obchodov a iných miest, sme zavítali do veľkého nábytkárskeho obchodu v našom meste, ktorý bol otvorený až do 20 hodiny. Bolo niečo pred pol ôsmou. Našli sme dobré a aj primerane drahé postele a rozhodli sme sa dve kúpiť, aj s matracom. Zaplatili sme a mali sme čakať na pána, ktorý nám ich mal dopraviť zo skladu, dole k obchodu. 

O nejaký čas priviezol balíčky dosiek, z ktorých sme mali poskladať postele. Manžel ich priviazal na nosič, na auto. Pán nás upozornil, že matrace nám vydá pri ďalších dverách, o niekoľko metrov ďalej. Pristavili sme auto. Čakalo nás tam prekvapenie. Vraj, nám omylom vydali iné postele. Samozrejme, že z tých, ktoré sme si vybrali mali len jeden kus, a aj ten bol vystavený. O zmontovaní vystavenej postele nebolo vôbec ani reči. Priznám sa, že už sme boli takí unavení, že ani nás to nenapadlo. Predavači nám sľúbili, že za deň, dva, im postele zo skladu dodajú. Opravili nám doklad o výdaji tovaru o skutočnosť, napísali si naše telefónne číslo, že nám zavolajú, a zišli sme dole. Páni si vzali postele späť do skladu. 

Manžel priväzoval matrace na nosič nášho auta. Snažil sa ich pripevniť dobre, aby nám cestou na chatu nespadli. Potom sme nasadli do auta a išli sme smerom k bráne areálu. Popri nás, v aute, prefrčal predavač, ktorý nás obsluhoval. Mal naponáhlo. 

Manžel ešte raz zastal a skontroloval pripevnené matrace a išli sme k bráne. Upozornila som manžela na ponáhľajúceho sa predavača a smiala som sa, že nás tam zatvorili. Samozrejme, žartovala som. Na našu smolu, to žart nebol. Bola to skutočnosť. Keď sme došli k bráne, táto bola zatiahnutá, obtočená hrubou reťazou a uzamknutá veľkou zámkou. 

Obaja sme sa rozosmiali. Inokedy, by sme sa asi nahnevali, ale po toľkých nezdaroch v ten deň, sme sa smiali. Manžel sa hneď zastrájal, že zavolá policajtov alebo hasičov. Vraj, ak sa v areáli spustí na určitý čas poplašné zariadenie, prídu policajti a budú nás považovať za zlodejov. Akosi však nebral telefón. Rozbehli sme sa ku všetkým bránam, ktoré v areáli boli, či náhodou nie je niektorá otvorená. Smola, nebola. Celý areál bol zatvorený na desať zámkov. 

Premýšľali sme a napadlo nás, že sa ideme pozrieť na dvere predajne, či tam nie je náhodou napísané nejaké telefónne číslo. A predstavte si, bolo. Napísala som si ho na papierik a išli sme k autu. Medzitým manžel žartoval: “Veď máme kde spať. Kúpili sme si matrace. Môžeme si ich dať na trávnik pred budovou a do rána tam prespíme.” Kyslo som sa zasmiala. Tá predstava sa mi vôbec nepáčila. Noci ešte neboli také teplé, aby sme mohli spať vonku. 

Našťastie bola aj iná možnosť. Manžel vytočil to číslo napísané na dverách predajne. Ozval sa mu ženský hlas. Manžel jej takmer pobavene povedal: “ My sme u vás práve kúpili dva matrace, a pokiaľ sme ich priväzovali na auto, tak nás vo dvore vašej predajne zamkli.” Pani sa predstavila, že je vedúca predajne a že si nás pamätá. Začala sa nám ospravedlňovať: “Prepáčte, prosím. Hneď zavolám predavača, aby vám prišiel otvoriť bránu. Ešte raz prepáčte.“

O chvíľu volala späť, aby sme boli takí dobrí a počkali desať minút, že dotyčný pán príde a odomkne nám. Na záver telefonátu sa nám znova ospravedlnila a popriala nám pekný večer. Pobavili sme sa, lebo sme mali “krásny večer”. Krajší sme si nemohli ani želať.
Boli sme už aj hladní a aj smädní, ale čo nám zostávalo, museli sme čakať. Vtedy som si spomenula, že naša suseda nám podala tácku s niečím, a ja som ju v tej rýchlosti vložila do tašky. Pozrela som sa a v nej boli kysnuté koláče. V taške som mala aj malú fľašku vody. Dali sme sa do toho, a to čakanie nebolo také dlhé. Hlad a smäd sme zažehnali.

Za viac ako štvrťhodinu prišiel mladý pán a s ospravedlnením nám otvoril bránu areálu. Vraj sa veľmi ponáhľal domov a nevšimol si naše auto vzadu, pri predajni. Všimli sme si, že mal značku Šale. Nevyplatilo sa mu, až tak ponáhľať. Isto bol už dosť ďaleko za našim mestom a možno aj bližšie k Šale, a na svoju škodu sa musel vrátiť späť. Niekedy sa hovorí, že práca chvatná, málo platná. 

A my, napriek všetkému, sme boli veselí a brali túto udalosť s humorom. Cesta na chatu bola ešte dlhá, a tak sme išli do cieľa. Po ceste sa nám išlo dobre a už sa nič neprihodilo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?