Keď porovnávame prípravu Vianoc vtedy, keď sme boli pracovne vyťažení a teraz, tak sa nám to zdá úplne iné, krásne a pohodové. Cítime, že sme prispeli k spokojnosti a k upevneniu vzťahov v našej rozširujúcej sa rodine. Robí nám radosť, keď sa naši blízki a priatelia tešia z toho, že sa im snažíme pomôcť a robiť im radosť. Hlavne naše vnúčatá a deti nám vynahradia všetko na svete a dodávajú nám silu do života. Na oplátku, sa zase my snažíme poskytnúť našej mamičke pomoc, pohodu a lásku, ktorú čím ďalej, tým viac potrebuje. Zdá sa, že žijeme podľa príbehu o známych troch grošoch...
Tešíme sa, keď na sviatky môžeme byť spolu s rodinou. Tohtoročné Vianoce sme strávili u nás. Oslávili sme aj 80-tku našej mamičky. Navštívili nás naši susedia a manželova rodina, ktorí sú vždy poruke a ochotní pomôcť. Aj my sme tu vždy pre nich. Neboli sme len doma, ale navštívili sme aj pár dobrých priateľov. Nevynechali sme ani vianočné, spevácke vystúpenia nášho syna s manželkou a aj vnúčika. Mali sme z toho dobrý kultúrny zážitok a prispelo to aj k lepšej atmosfére Vianoc.
Tieto sviatky s rodinou prebehli úplne úžasne. Doteraz spomíname na milé šantenie a mudrovanie našich malých vnúčikov, ročného Miška a päťročného Matúška. Oni boli pre celú rodinu výnimočným darčekom pod stromčekom. Z tých milých vetičiek našich malých a ich aktivít sa tešíme všetci doteraz. A takto sme obaja spomínali ďalej ...
Matúško sa už dávno domáhal byť s nami na Vianoce, kvôli väčšiemu stromčeku než budú mať oni. Odôvodnil mi to takto: “Baby, stromček u nás, musí byť na stole, lebo “drobec”, by ho zhodil.” Drobec, to je malý Miško. Nalepil vystrihnuté obrázky hračiek z katalógu na dvojhárok a vysvetlil mi: “ Babka tento list som urobil pre Ježiška.” Upozornila som ho: “Ale musíš poslúchať, aby si niečo také dostal.” On na to: “Ale baby, veď ja poslúcham.” Hneď sa vyzvedal: “Babka, aj u vás a u druhých babiek bude chodiť Ježiško?” Pritakala som mu a on pokračoval ďalej: “Tak mi istotne donesie niečo aj k vám a aj k nim.” Prikývla som. Očká sa mu pritom radosťou ligotali.
Matúško vystupoval v škôlke na Vianočnej besiedke. Väčšina detí stála rovno, ale naše chlapča si v strede hopkalo a spažovalo ručičky a pritom spievalo. Zrazu v strede spievania vykríkol: “Aha, prišiel môj tatinko!” Všetci sa v hľadisku rozosmiali.
Naši malí radi pomáhajú. Pred Štedrou večerou mi Matúško tiež “pomáhal“. Klepala som mäso na vyprážanie. Vyliezol vedľa mňa na stoličku a z vyklepaného mäsa robil guľky. Trošku som znervóznela. Dcéra to zbadala a usmernila ho: “ Radšej babke mäso podávaj a ona ho bude potom soliť.” Dlho pri tom nevydržal. Teraz, keď si na to spomenie, tak pyšne pripomína: “Baby, pamätáš ako som Ti pred Ježiškom pomáhal?“ Usmejem sa a pochválim ho, že bol super.
Miško je ešte malý, ale cez Vianoce mi tiež “upratoval” kredenc. Vyberal riad a naberačky a nosil ich do kúpeľne a hádzal ich do vane. Páči sa mu, keď niečo dobre hrmoce. Zabával nás tým, že ukazoval na svetlo a hovoril dedkovi: “De-dé, to-tó.” Tak spolu zhasínali a zažínali svetlo. Keď bol hladný tak vykrikoval: “Ma-ma, mam-mam.” Keď si ho nevšímame, tak príde chytí nás okolo kolien a s úsmevom nám nakúka hore do očí. Je to také naše slniečko. Náš mudrlant Matúško vždy hovorí, že on je moje slniečko č.1 a Miško je moje slniečko č. 2. Keď sa ho suseda pýtala, že ako sa volá jeho bratček, tak odpovedal, že Drobec. Hneď dodal: “Vieš, ja som jeho veľký brat.”
Na Štedrý večer, pred večerou zbadal Matúško, že darčeky sú už pod stromčekom a ukazoval tam: “Pozrite, veď Ježiško tu už bol! Ja nebudem papať, až potom!” Tak nás obmäkčil a povolili sme, aby si deti vzali darčeky pred večerou. To bolo radosti a kriku. Matúško bol celý od radosti bez seba, tak sa tešil svojim okatým autám. Keď sa ich nabažil, tak sa prikmotril k Miškovi a podotkol: “Malý dostal celkom dobré hračky. Môžem sa s nimi hrať?” Po večeri sa ponáhľali k druhým starkým.
Na Štefana bola celá rodina zase u nás, lebo sme oslavovali 80-tku našej babičky. Radi sme ju prekvapili a potešili. Dostala, okrem iného, aj tortu - otvorenú knihu, od ktorej sa Matúško ani nepohol. Celkom ho jej krása fascinovala. Pomôcť jej sfúknuť sviečky museli aj malí. Pri krájaní torty mi Matúško dohováral: “Baby, nekrájaj, lebo ja jesť nebudem. Je to škoda, lebo je taká krásna.” Priniesli sme kytice a skryli sme ich do spálne. Po upozornení Matúška, že to je tajomstvo, nám sľúbil: “ Nič nepoviem. Ja viem udržať tajomstvo.” V momente ako uvidel kytice, tak hneď vykríkol: “Jeéj, tie krásne kvety, to sú pre našu druhú babku?” A bolo po tajomstve.
Matúško, sediac v kresle oproti stromčeku hodnotil: “Vy máte lepší strom ako my, lebo máte na ňom čokoládky. My čokoládky na strome nemáme.” Potom vstal a odtrhol si jednu. Jeho mama nerada vidí, keď sa napchávajú sladkosťami, a tak mu dedko povedal: “Tie čokoládky sú ešte nezrelé. Dozrejú len vtedy, keď spadnú na zem.” Potriasol stromom a spadla jedna kolekcia. Matúško sa k nej vrhol a za súhlasu dedka ju zjedol. Potom si však odtrhol zo stromčeka inú kolekciu, a táto bola biela. Oznámil dedkovi: “Vidíš, táto ešte nie je zrelá.”
Miškovi sa zase páčili na stromčeku gule a blikajúce svetielka. Keď chcel chytiť guľu a odtrhnúť, tak sa mu očká šibalsky leskli. Akoby vedel, že to nemôže. My sme hneď pribehli a brali sme mu gule z ruky.
Dobre sme si spolu zaspomínali, hlavne na sviatky a uistili sa, že najkrajším darom pre nás sú naši najbližší a naši krásni vnúčikovia. Boli sme zajedno v tom, že sme radi, že sme spolu a že sa tešíme z každého prežitého dňa, že sme zdraví, že radi pomáhame a nechceme byť zbytoční. Hrialo nás pri srdci, že tieto sviatky sme prežili šťastne a v pohode. Zasmiali sme sa na tom, že sme pravý dôchodcovia, lebo začíname spomínať.
