Príjemné prekvapenie

Autor: Marta Novotná | 8.3.2012 o 8:00 | Karma článku: 13,95 | Prečítané:  777x

Ráno ma zobudilo slniečko, ktoré svietilo rovno do okna našej spálne. Manžel už v posteli nebol, a tak som sa pozviechala aj ja, obliekla som sa a išla som do obývačky. Na stole bolo už prestreté na raňajky a v prostriedku stále krásna kytica. Vôbec ma nenapadlo, že je 8. marec. Môj manžel na to nezabudol a pokiaľ som sa zobudila, všetko prichystal. Tento sviatok sme vždy oslavovali, a tak to zostalo aj v tomto roku. Mala som obrovskú radosť, že je manžel taký pozorný a nezabudol.

 Autorka fotografií: Novotná Marta

V pohode sme sa najedli a rozmýšľali sme, že ako strávime tento pekný slnečný deň. Jeho návrh bol, že pôjdeme na chatu a trošku sa poprechádzame v prírode. Spomenula som si na moju mamičku, ktorá žije sama a má takmer 80 rokov. Pozrela som sa na manžela a prišla som s návrhom: “Čo, keby sme išli prekvapiť našu mamu? Takto sa aspoň presvedčíme, či hovorí pravdu, že sa má dobre.” Manžel súhlasil.

Našu mamičku by sme mali radi tu u nás, lebo máme jednu izbu voľnú, ale ona nechce s nami žiť. Chce žiť tam, kde je zvyknutá. Vždy hovorí, že príde až vtedy, keď už nebude vládať. Bojím sa, či už nebude neskoro zvykať si na nás v tom vysokom veku a či to pre ňu nebude utrpenie? Alebo sa ja presťahujem k nej? Nuž, neviem, budeme to riešiť potom, keď príde ten čas.

Obliekli sme sa, nasadli sme do auta, po ceste sme kúpili krásnu kyticu a malý darček a cestovali sme viac ako sto kilometrov k mamičke. Na sídlisku v malom mestečku, krásne svietilo slniečko, akoby vedelo, že ideme prekvapiť mamičku a počasie nám k tomu vytvára krásnu scenériu. Vyviezli sme sa výťahom na siedme poschodie a zazvonili sme pri dverách do chodby. Mamička vyšla z bytu a pozerala spoza skla, ale nespoznala nás. Odhrnula záclonku na dverách a až vtedy zalomila s údivom rukami. Spoznala nás a otvorila nám dvere.

Zvítali sme sa, zablahoželali sme jej a dali sme jej kvety a darček. Mamička, natešená z našej nečakanej návštevy a aj z kvetov a darčeka, sa usmievala a rozprávala a rozprávala. Býva v malej garsónke sama a nie vždy má možnosť sa vyrozprávať. Hoci jej takmer každý deň telefonujem, naživo je to lepšie. Po vyrozprávaní svojich starostí, sa spytovala na naše vnúčatá a na naše deti. Rozprávaniu nebolo konca kraja.

Zrazu sa jej tvár zachmúrila a obrátila sa na mňa: “Prečo si mi nezavolala? Veď, nemám nič na jedenie. Obed z jedálne som už zjedla a iné zásoby nemám.” My sme len mávli rukou s tým, že nie sme hladní a tešili sme sa, že sme ju prekvapili. Ale ona lamentovala, že ide do obchodu, lebo predsa nebudeme u nej hladovať.

Keď toľko lamentovala, tak manžel situáciu vyriešil: “Babka, teraz si vypijeme kávu, pekne sa oblečiete a potom vás pozveme na skorú večeru my.” Rozhodovali sme, že kam pôjdeme a dohodli sme sa, že už dávno sme neboli na salaši Kostrín, v neďalekej obci. Kedysi, keď sme boli mladší, tak sme tam často chodili aj s našimi deťmi. Podávajú tam výborné bryndzové halušky s údenou slaninkou, ktoré má mamička veľmi rada. Okolitá príroda je tam nádherná, tak sa môžeme aj trošku poprechádzať.

Naša mamička vyzerá na svoj vek veľmi dobre. Jej peknú tváričku, trošku poznačili vrásky a dookola ju lemujú krásne husté hnedé vlasy, ktoré keby neboli zafarbené, by istotne boli biele. Keď si obliekla tmavomodré šaty, tak vyzerala veľmi dobre a elegantne. Bola drobná a štíhla a ešte k tomu čiperná a pohotová. Istotne by jej nikto nehádal 80 rokov. Manžel vždy konštatoval, že z nás troch žien z rodiny, mamy, švagrinky a mňa, vyzerá najlepšie ona.

Po príchode na salaš Kostrín, ktorý bol pod horou, nám manžel pomohol z kabátov a sadli sme si pod okno na lavicu. Interiér reštaurácie bol zariadený na spôsob slovenskej izby. Mamička bola šťastná a usmievala sa. Svoju vďaku vyjadrovala tým, že ma hladila po rukách. Prišiel čašník a objednali sme si bryndzové halušky a na pitie minerálku. Mala som chuť na pohár šampusu, ale chcela som byť s manželom, ktorý šoféroval, solidárna. Najedli sme sa a napili a objednali sme si ešte zákusok a kávu.

Po zaplatení sme sa obliekli a poprechádzali sme sa vonku a zašli sme až dole do dediny. Od našej poslednej návštevy sa tam veľa zmenilo, k lepšiemu. V tejto dedine, v kaštieli, sme mali kedysi z práce, doškoľovacie stredisko, a tak som tam aspoň raz ročne trávila celý týždeň. Kaštieľ obklopoval pekný a udržiavaný park. Po krásnej prechádzke sme sa vrátili na parkovisko, pred salaš a nasadli sme do auta a odviezli sme sa k mamičke.  

Pomaly sa začalo stmievať. U mamičky sme trošku posedeli, porozprávali a znova sme ju presviedčali, aby sa zbalila a išla s nami. Bolo to však márne. Hneď mala toľko starosti, práce a vybavovačiek, že sa nemohla z domu pohnúť. Nakoniec ako vždy dodala: “A načo by som vám tam bola, na otravu?  Máte svojho dosť.” Sľúbila však, že príde na Veľkú noc a chce vtedy vidieť aj naše deti a vnúčatá. Tak čo s ňou urobiť? Museli sme rešpektovať jej rozhodnutie. 

Sviatok žien sme oslávili, tak ako vždy, podľa nášho vkusu. Najviac nás hrialo, že sme urobili radosť nielen sebe, ale aj mamičke, a to nielen darčekmi, ale aj našou prítomnosťou.
Veľmi si želám, aby nám mamička zostala takáto čiperná a sebestačná ešte veľmi dlho. Sama podľa seba viem, že len dovtedy bude spokojná, keď sa bude vládať postarať o seba sama. Viem to preto, lebo som jej dcéra a ja to cítim tak isto. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?