Počítač, dôležitý pomocník komunikácie na diaľku

Autor: Marta Novotná | 23.6.2011 o 8:00 | Karma článku: 6,28 | Prečítané:  1035x

Tí, skôr narodení, sa nestačia čudovať, že ich deti a vnúčatka už od malička využívajú počítač, internet, skype a celkom spokojne cez počítač komunikujú s rodinou na celom svete. Deti už od malička ťukajú do počítača a hrajú sa rôzne hry, vraj preto, aby sa spriatelili s počítačom a neskôr využívajú aj iné počítačové služby. Starší ľudia to pociťujú ako malý zázrak, keď vidia svoje deti a vnúčatá cez obrazovku a komunikujú s nimi cez skype. Malí špunti už majú detské počítače, PC-čka, notebooky, netbooky, atď. Ak bývajú aj niekoľko desiatok, ba aj stoviek kilometrov od nich, aj tak sa dá s nimi spojiť cez počítač a môžu sa s nimi starkí rozprávať, ba ich aj vidieť. Tak je to aj s našimi deťmi a naším malým tri a polročným Matúškom. Bývajú pár desiatok kilometrov od nás, ale vidíme sa a rozprávame sa často cez skype. Keď som prvýkrát hovorila s naším vnúčikom cez skype, tak ani nechcel veriť, že nie som v Bratislave, keď ma vidí. Som veľmi rada, že napriek pracovnej zaneprázdnenosti, sa môžeme stretať aspoň takto, virtuálne. Jeden taký rozhovor cez skype s naším vnúčikom, vám priblížim.

Keď som zapla skype, tak Matúško už sedel mamičke na kolenách a usmieval sa do kamery a volal: “Ahoj babka!” “Ahoj slniečko moje!” odzdravila som môjho najmilšieho a zároveň sme sa pozdravili aj s dcérkou.

“Babka, ty si v Blatislave?” spýtal sa ma malý. “Nie, nie som v Bratislave, ja som doma.” odpovedala som. Matúško sa nedal a stále opakoval to isté, že keďže ma vidí a počuje, tak som v Bratislave. Tej jeho malej hlavičke sa nedalo vysvetliť, že keď ma vidí, tak nemôžem byť doma. Nakoniec mi pomohla dcérka a poradila mi, že mu mám ukázať jeho obľúbené auto, ktoré má u nás. Tak som vzala z poličky veľký biely Jeep a ukázala som mu ho na kameru. To bolo radosti. Malý výskal od radosti a volal: “Jeéj, babka, ty si doma, lebo tam mám môj biely Jeep na diaľkové ovládanie.” Potom som mu ukázala aj ďalšie, hasičské autíčka a helikoptéru, ktoré mu kúpila moja mamička. Znova zvolal: “Babkaaá, to sú tie hasicské, ktolé mi kúpila duhá babka.” Mala som radosť, že sa potešil autíčkam a že pochopil, že som doma a nie v Bratislave.

“Matúško ako bolo dnes v škôlke?“ spýtala som sa ho. “Doble. Dnes doobeda sme boli v lese, hlali sme sa a cvicili sme.” odpovedal na moju zvedavú otázku.
“Matúško, prosím ako sa volajú tvoji kamaráti v škôlke?” spýtala som sa ho. “Babií, ty nevieš? Noó, pledsa Alex a Mia.” udivene mi odpovedal.

Dcérka sa pridala k rozhovoru a hovorí malému: “ Povedz, babke niečo po nemecky.”  Ja som sa naoko začudovala: “Tak ty sa učíš aj po nemecky?” Malý sa pomrvil na mamičkiných kolenách a povedal: “ Áno, babka. Ty nevieš? Veď, pledsa, v skôlke sa ucíme po nemecky.” Potom dodal: “ Viem pozdlavit - Guten Tag!”  Dcérka sa tešila a malého vyzvala, aby mi zaspieval. Malý spustil: “Backen Kuchen, Backen Kuchen,...”  a pokračoval aj ďalej. S radosťou som sa ho spýtala, že kto ho to všetko v škôlke naučil? Usmial sa a hovoril: “ Babií, ty nevies? To ma ucí moja pani ucitelka a aj nemecké deticky, ktolé chodia so mnou do skôlky.”  

Veľmi som sa tešila malému, jeho milým slovám a jeho šikovnosti. Po určitom čase začal byť malý netrpezlivý a zoskočil dole a odišiel. Tak sme sa trošku porozprávali aj s dcérkou a chceli sme sa rozlúčiť.

Malý kýval už len z diaľky a na pokyn mamy mi zakričal: “Cau, babka! Plídeme k tebe zajtla.” To hovorí vždy, keď sa ho opýtam, že kedy príde. Ešte sa vrátil a spýtal sa ma: “Babka, dedko plisiel k babke fiatkou?” Spolu s dcérkou sme sa zasmiali a ja som mu prikývla. Dobre si zapamätal akým autom chodí dedko z práce domov. Potom sme sa už rozlúčili a vypla som skype.

Veľmi sa teším, že máme takúto technickú vymoženosť, že môžem komunikovať a vidieť deti a môjho malého vnúčika cez obrazovku počítača. Napriek tomu, že sa nemôžeme navštíviť, tento zázrak nám umožní, aby sme sa navštívili aspoň virtuálne. Takto sa teším z malého pokrokov v rozprávaní a vidím ako rastie a často sa môžem rozprávať alebo písať si s deťmi. Myslím, že táto možnosť teší mnohých starkých.

Technický rozvoj riadne pokročil odkedy som sa ja prvýkrát stretla s pojmom výpočtová technika. Prvýkrát to bolo na vysokej škole, keď som sa takýto predmet učila, ale len teoreticky. K práci s počítačom som sa dostala až o pekných pár rokov neskôr, v práci. Najskôr nám zaviedli veľký počítač, na ktorom sme takmer nepracovali a potom neskôr zaviedli PC-čka. Táto novota ma veľmi zaujala a rozhodla som sa ovládať tento počítač a programy naň. Mala som už niečo viac ako štyridsať rokov, ale predsa som sa prihlásila na dvojročný postgraduál, kde ma naučili veľa užitočného o programoch a PC-čkach.

Aká je to výhoda, že dnešné deti sa základné úkony na počítači naučia nenásilne a hrou a potom si v škole svoje vedomosti len rozširujú. Učia sa na počítači stále novšie a novšie úkony a spoznávajú novšie a novšie programy. Aj takto sa rozvíja ich pamäť a zručnosť. Popri nich sa aj my, starí rodičia, zdokonaľujeme v práci na počítačoch. Okrem iných možností, ktoré nám dávajú vedomosti v oblasti počítačov, môžeme s našimi deťmi a vnukmi hovoriť, písať si, ba aj sa vidieť. Nie je to senzačné?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?