Neuveriteľné..., nie sú oškvarky ako oškvarky

Autor: Marta Novotná | 20.4.2011 o 8:30 | Karma článku: 12,58 | Prečítané:  3029x

Neviem, či sa stávame nepozornými rôznymi stresmi, alebo tá nepozornosť postupne prichádza aj vekom, chorobami,...? Presne také otázky si dáva jedna moja známa, starká, ktorej sa v poslednom čase podarilo prekonať pár situácii, ktoré si akosi nevie vysvetliť. Poslednú príhodu mi starenka vyrozprávala pri náhodnom stretnutí v potravinách a bola z toho smutná. Možno, že u mnohých tento príbeh vyvoláva na tvárach úsmev. Mnohí sa možno v podobných situáciách ocitli a už sa nesmejú. Sú aj takí, ktorí neuveria. Aj ja som jej rozprávanie spočiatku vzala s rezervou. Neskoršie som sa stretla s jej synom a ten mi to potvrdil a porozprával mi aj iné príbehy, ktoré sa stali mamičke.

Starenka žije neďaleko nášho sídliska, v rodinnom dome, so synom Jozefom, starým mládencom. Cez týždeň býva starenka sama, lebo syn dochádza za prácou niekoľko desiatok kilometrov a zostáva tam bývať celý týždeň, na slobodárni.

Starenka si syna veľmi pochvaľovala, lebo napriek tomu, že chodil domov len na víkend, rád porobil všetky mužské práce okolo domu a pomáhal jej aj v dome. Nerád ju nechával samu doma, lebo už pomaličky zabúdala a bola aj chorľavá. Pracovať však musel a v blízkom okolí vhodná práca nebola.

Tak ako každý týždeň, aj vtedy odchádzal do práce, na celý týždeň, a tak vysvetľoval mame, čo kde položil a čo má cez týždeň robiť. Zavolal mamu, hovoril a ukazoval jej: “ Mami, krmivo pre psa je tam.“ a ukázal na vrece na malom stolíku, opreté o bok chladničky. Ďalej pokračoval: “Oškvarky sú položené tam...“  a otvoril chladničku a ukázal na oškvarky položené v chladničke, a tak pokračoval ďalej ... .

Starká už veľa nevládala, ale svojmu synovi, vždy na konci týždňa pripravila niečo dobré, na čom si pochutil. Starká sa na Jozefa vždy tešila, lebo jej vedel prejaviť vďaku a pochváliť ju.

Keď sa najedol poopytoval sa mamy, že čo sa stalo behom týždňa. Mamka mu ukázala na vrecko, na stolíku pri chladničke a povedala: “Jožko, tie oškvarky boli akési tvrdé, ale aj tak mi celkom chutili.” Jozef sa čudoval a myslel si, že len zle chápe. Nazrel do chladničky a zistil, že oškvarky sú vo vrecku nedotknuté. Ešte raz sa spýtal mamy, že o akých oškvarkoch to rozpráva. A ona znova ukázala na to vrecko, opreté o chladničku a zopakovala, že boli tvrdé.

To sa ani nečudoval, že tie “oškvarky” boli tvrdé, lebo prišiel na to, že mama jedla granule, ktoré pripravil pre psíka.  Najskôr sa zľakol, či náhodou mame nebolo zle. Mama ho uistila, že je zdravá a vraj nemala žiadne zdravotné problémy, a tak sa upokojil.
(Keď sme sa stretli, tak mi tak trošku šibalsky povedal, že počul, že je tam kopec vitamínov, takže si mamka možno aj prilepšila.)  

Jožko sa potom pousmial a spýtal sa mamy, že čo dala psovi? Odpovedala, že mu dala zvyšky toho, čo si varila pre seba, t.j. nezjedenú polievku, kosti z mäsa a aj z tých tvrdých oškvarkov mu dala.
Mame vysvetlil, že tie oškvarky neboli oškvarky, ale granule pre psíka a že oškvarky sú vo vrecku v chladničke. Mama len pokrútila hlavou a skonštatovala: “Nebolo to zlé, aj keď trošku tvrdé.”  “Mami, na vrecku je psík, a to znamená, že to je potrava pre psa a nie pre teba.“  upozornil Jozef.  Mama sa obhajovala: “ Jožko, no či som ja pozerala na obrázok. Veď, bez okuliarov nevidím a ty si povedal, že to sú oškvarky.” Jozef vedel, že mama to poplietla. “Mami, musíš pozerať, čo ješ. Čo keby si zjedla niečo nezdravé?” chlácholivo ju poúčal Jozef. Pomaly jej to dochádzalo, že urobila chybu a začala sa nad tým trápiť a vyčítať si. Ako sa mohla tak pomýliť a jesť žrádlo pre psa? Čo sa to s ňou deje?

V prvom momente sa mi to jej rozprávanie, zdalo trošku smiešne, ale keď som pozrela na vážnu tvár starenky, tak som sa nezasmiala. Bolo to pre ňu veľmi vážne a trápne, lebo tento omyl akosi nevedela stráviť. Krútila hlavou nad svojím počínaním a pýtala sa, či je to tými jej chorobami? Priznala sa, že takých podobných prípadov má už na konte viac. V tom momente som si uvedomila, že je to pocta, keď mi starká vyrozprávala svoj príbeh, aj keď jej to bolo trápne. Nuž, chlácholila som ju a tvrdila, že je to možno aj tou samotou a možno aj nervozitou. Pozvala som ju, že keď je jej dlho, nech zaskočí na kus reči.
 
Jedného dňa som stretla jej syna, ktorý to bral spočiatku s humorom, no neskôr sa priznal, že niekedy rozmýšľa, či za tým nie je niečo iné. Vraj to spomenie aj u mamičkinej lekárky.

Vieme my, čo nás ešte čaká kým zostarneme? Nikto ani netuší, či nebude s nami horšie ako so starkou?  Už aj v mladom veku mnohí stvárajú rôzne hlúposti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?